Miriamka

Televízia má svoje miesto vo voľnom čase dieťaťa, respektíve v čase po príchode zo školy. Televízne vysielanie môže vhodne doplniť voľný čas dieťaťa – či už vo forme zábavnej alebo informačno náučnej relácie. Podľa výskumu Ústavu teórie a praxe žurnalistiky celých 94,3 % rodičov sa domnieva, že pravidelné sledovanie televízie prispieva k rozvoju rozumových schopností, fantázie a estetického a mravného cítenia ich dieťaťa. Z toho vyplýva, že televízia má u rodičov veľmi vysoký kredit. Potvrdzuje to i ďalší výsledok tohto výskumu, podľa ktorého až 71,4 % rodičov pozerá televíziu denne, alebo aspoň štyrikrát týždenne a v tom zmysle pôsobia i na svoje deti. Niektorým rodičom takmer nezáleží na tom, ako dlho ich deti vysedávajú pri televízore a na čo sa pozerajú. Iní im zakazujú iba programy pre dospelých. Nájdu sa aj rodičia, ktorí až priveľmi úzkostlivo sledujú programovú ponuku a dieťaťu dovoľujú pozerať iba detské programy. Je to na škodu, lebo je veľa relácií, ktorým deti síce ešte nemôžu dokonale rozumieť, ale dávajú im možnosť orientácie, motivujú poznávaciu činnosť. Sú to rôzne prírodopisné seriály, populárno-vedecké filmy a tiež rôzne súťažno-zábavné programy. Tie možno sledovať spolu s deťmi a podrobnejšie im vysvetľovať javy a udalosti, ktoré sú dospelým jasné, a preto ich ani obraz ani komentár bližšie nevysvetľuje. Niekedy dieťa nestačí porozumieť ani veľmi rýchlym obrazovým sekvenciám, preto je preň takéto spolusedenie a vysvetľovanie veľmi dôležité.  Vzťah detí k televízii je veľmi kladný. Vyplýva to z toho, že detská psychika je schopná prijímať skôr obraz ako abstraktné pojmy a tiež z toho, že dieťa napodobuje správanie dospelého i vo vzťahu k televízii. Deti však v mnohých prípadoch nesledujú iba programy pre ne určené. Ostáva tu stále možnosť výberu, ktorá nie je v mnohých prípadoch na rodičoch, ktorí sú mimo domácnosť, ale na samotných deťoch, ktoré ovplyvnené svetom v ktorom žijeme – svetom plného násilia, stresu a nervozity sa prestávajú zaujímať o relácie pre ne určené a čoraz vo väčšom množstve pozerajú filmy pre dospelých. A tu sa dostávame k otázke agresivity v televíznych programoch. Ako píše Brožíková ( Brožíková M. 1990, str.5 ), „ jednou z foriem socializácie dieťaťa je okrem iných mechanizmov mechanizmus imitácie modelov, vzorov, respektíve až identifikácia s nimi.“ Dieťa najskôr imituje správanie rodičov, súrodencov, neskôr i vzory prezentované masmédiami. Imitácia modelov z televíznej obrazovky môže mať i silne negatívny vplyv na správanie dieťaťa. Negatívny dopad môže mať hlavne sledovanie nevhodných filmov pre dospelých, v ktorých sú násilné scény plné hrôzy a strachu. Z pokusov, ktoré sa uskutočnili v USA vyplýva, že agresivita je taká forma správania, ktorú deti ( najmä chlapci ) oveľa radšej napodobňujú ako iné typy správania. Tento jav sa vedcom ešte nepodaril vysvetliť. Podľa Kurica ( Kuric J. 1986) sa tento jav neskôr stráca. Tento jav sa však nemusí stratiť, ak je agresívne správanie podporované sledovaním násilia z televízie a je následne deťmi napodobňované a použité. Agresivita sa môže prejaviť i v úplne iných situáciách ako bola prezentovaná na televíznej obrazovke a tiež v skrytej podobe. Pre dieťa v mladšom školskom veku, ktoré ešte nedostatočne rozlišuje realitu od fikcie na obrazovke, môže byť správanie sa vzoru názornou ukážkou ako riešiť určité problémy, zdolať prekážky, stať sa obľúbeným, získať niečo. Agresívny spôsob správania je v televízii prezentovaný často ako úspešný, čo zvyšuje jeho príťažlivosť. Televízne násilie má teda negatívny vplyv nielen na správanie dieťaťa, ale i na celkový mravný vývin osobnosti a spoločnosti. Veľmi nevhodné sú pre deti nižšieho veku horory alebo tzv. akčné filmy plné brutality. Po takomto filme v nich dlho prežíva strach z tmy, strašidelných tieňov a pod. Dieťa nedokáže ako dospelý riešiť rozpory medzi hodnotami vo filme a hodnotami, ktoré si žiada každodenný život. Často sa snaží prenášať hodnoty z filmov do života a výsledkom môže byť, že sa dostane do rozporu so zákonom.