Miriamka

Závislosť je možné definovať ako neschopnosť, fyzickú či psychickú, zniesť nedostatok média, ktorého prijímanie pociťujeme ako nevyhnutnosť. Závislosť dokáže zmeniť život, zničiť vzťahy a zruinovať osobnosť.

S tým, ako prerástli pôvodne nepríliš profesionálne masmédiá na úroveň profesionálnych ovplyvňovačov podvedomia a vedomia výberom a štruktúrou programov či správ, vyvstala aj otázka o schopnosti médií vyvolať závislosť od sledovania a tak vlastne už úplne ovplyvňovať diváka.

Televízia zobrazuje alternatívne hodnotové systémy a ponúka ich výmenou za skutočné. V tomto taktiež spočíva nebezpečenstvo návyku na televíziu, pretože umožňuje odpútať sa od problémov, zabudnúť na ne a fixovať sa na ideálny utopický svet ′Soap operas′ alebo podobných seriálov a programov. Nahradzovanie reálneho života takýmto utopickým prináša satisfakciu, uspokojenie, ktoré je pri psychicky nestálych osobnostiach natoľko opojné, že sú vnútorne nútení a schopní vyvinúť úsilie na opätovné dosiahnutie tohto pocitu. Ohrozené sú najmä vekové skupiny malých detí, detí predškolského veku, mladšieho školského veku a psychicky nestabilných jedincov neskoršieho produktívneho veku.

Závislosť je čisto psychická, môže sa prejavovať nutkaním okamžite sa venovať pozeraniu televízie, necíteniu nudy pri jej sledovaní, vyvíja sa z toho neschopnosť nadväzovania, upevňovania a udržiavania sociálnych kontaktov ani s najbližšou rodinou a sociálnym okolím. V spojení so športovou neaktivitou, nedostatkom pohybu a nadmernou konzumáciou jedál pri sledovaní programov prispieva k zhoršovaniu kvality života nielen z hľadiska psychického ako závislosti, ale aj fyzického ako cesta k infarktu či nadváhe.

Krízové situácie v živote si rieši postihnutý jedinec podľa podobných situácií, ktoré videl v televíznych programoch, alebo sa im vyhýba, pretože je pasívny a nemá silu čeliť im. Eliminuje svoje pôvodné návyky a stáva sa nespoločenským, médium sa stáva náhradou, pseudoprostredím.

Pri ′Soap operas′ je presadzovaná úcta k ženám, ženské ponímanie okolia a života, čo môže u žien nevýrazných a utláčaných patriarchálnou spoločnosťou vyvolať neprekonateľnú túžbu neustále sledovať tieto seriály, pretože sa personifikujú s hlavnými postavami odvážnych žien a cez výkony týchto postáv pociťujú zadosťučinenie.

Závislosť od televízie nemožno chápať ako túžbu ľudí celý deň pozerať televíziu a nerobiť nič iné, nejesť, nechodiť do práce, ale prehnaným a podvedome núteným sledovaním programov sa zbavovať skutočných sociálnych vzťahov náhradou za tie ľahšie dostupné v televízii. Aj cieľom zábavy v médiách nie je priniesť nejaké špecifické posolstvo, ale jednoducho ′zábavu′ – vytiahnuť ľudí z nich samých do iných svetov, do sveta imaginácie, dramatických dejov a emócií.

„Dôkazy svedčiace o tom, že vysoká miera užívania televízie u detí je skutočne vo vzájomnom vzťahu s ich chabou sociálnou prispôsobivosťou. A ak ide o dospelých, bolo silné užívanie televízie a ďalších médií podľa empirických zistení sprevádzané ďalšími ukazovateľmi sociálnej okrajovosti, najmä chorobami, starobou, nezamestnanosťou a chudobou. Nikdy sa však nepodarilo dokázať, či je používanie médií príčinou chabej sociálnej prispôsobivosti, alebo iba jej súvzťažným javom, či dokonca kompenzáciou za ňu – neobvykle vysoká miera užívania médií teda nemusí byť sama osebe považovaná za patologickú.“

Aj napriek tomuto argumentu však musíme uznať, že u niektorých jedincov existuje nedobrovoľná túžba sledovať médium a participovať na jeho obsahoch. Ide o správanie pomerne nekontrolovateľné a okolím ťažko ovplyvniteľné, takže je nesmierne dôležité už od útleho veku malým deťom vštepovať sociálnejšie druhy zábavy, než je televízia a tú brať iba ako doplnok života a najmä ako zdroj informácií, nie životných skúseností. Stupeň náklonnosti k užívaniu média závisí od dôležitosti, ktorá je mu pripisovaná.

Čím je médium dôležitejšie, tým skôr vyvoláva rôzne úsudky a viaže na seba čoraz viac pozornosti. Niekedy sa ľudia cítia bez televízie stratení, inokedy je sledovanie obsahov brané ako veľmi dôležitá a neodstrániteľná súčasť života, čo platí najmä v prípadoch skupín prívržencov a fanúšikov. „Pravdou zrejme je, že závislosť na médiách, a teda aj ich hodnotenie, sa významne líši podľa individuálnych okolností a že za určitých podmienok – ako je napríklad nútený pobyt doma, nízky príjem alebo niektoré formy psychickej záťaže – sú sila pripútania a miera kladného ocenenia skutočne veľmi vysoké, či už ide o televíziu, knihy alebo rozhlas. Všeobecne je však sledovanie televízie a ostatných médií brané ako druhoradé oproti skutočnému spoločenskému životu a vychádzok s priateľmi, s rodinou a sociálnej blízkymi osobami, no veľmi to závisí aj od sociálnych podmienok.